SEPTICFLESH sú nezničiteľná istota! Sami to poznáte - keď vám oči blúdia zbierkou hudobnín a čím viac toho v stojane máte, tým horšie je si vybrať, nič neriskujete a siahnete po vašej osobnej klasike. Je to ako keď prídu do mesta kolotoče a vy sa na ne už dlho tešíte. Lebo viete, že dostanete, čo chcete. A bol už veru najvyšší čas! Aj pri naozaj nadštandardnej opakovateľnosti musela po troch rokoch famózna "Communion" pomaličky začať strácať dych a už to zúfalo chcelo niečo nové. A Gréci nás vyslyšali. Pred pár dňami si cestu na tento svet prehrýzla ôsma kolekcia označená „The Great Mass“. A my nemáme dôvod neprepadnúť kúzlu týchto mystikov rovnako ako minule.
Cirkus Humberto otvára nedávno uvoľnený singel „The Vampire From Nazareth“. Ten nemá taký rýchly nástup, akého sme sa minule dočkali, keď umieral Lovecraft, o to je však skladba v konečnom dôsledku intenzívnejšia. Po úvodnej komornej, impresívnej polminútke, kedy sa predstaví hosťujúca sopranistka Androniki Skoula, sa z hrobky vyrúti Spirosov neľudský growling, ktorý už tradične znie, akoby mu práve v krku zaskočila faraónova mumifikovaná mačka a za zničujúcej guľometnej paľby bicích a deštruktívnych riffov neúprosne odrieka verše, ako kňaz v Amonovom chráme. To všetko dofarbuje skvelá práca Pražského symfonického orchestra. Ten mal ostatne pri nahrávaní novinky naozaj dosť práce. Súčasťou pozvoľna sa vyvíjajúceho hudobného výrazu SEPTICFLESH je totiž čoraz väčší príklon k orchestrálnym partom, čoho výsledkom je fakt, že „The Great Mass“ nám značne „spersepolisovatela“ po vzore dotyčnej pompéznej veľkolepej kompozície z minulého albumu. To je krásne vidieť najmä v prvej polovici disku, zahŕňajúc „A Great Mass Of Death“ s neúprosnými kopákmi, chvíľami sa dostávajúcimi do červených otáčok, vyložene majestátny dojem vytvárajúcu „Pyramid God“, ktorá sa v polovici nečakane zvrtne do chytľavého, skoro až tanečného tempa a samozrejme aj najlepšiu položku „Oceans Of Grey“ s ojedinelou účasťou hoboja. Možno som si to len vsugeroval, no akoby sa tu na začiatku skladby parafrázoval úvodný motív z Vltavy.
To ale neznamená, že by sa Gréci pobrali tam, kde by sme ich videli neradi (viď THERION). Stále si zachovávajú výraz, vďaka ktorému ich možno považovať za extrémnu kapelu. Orchester neprekračuje vlastné kompetencie, je držaný pevne na uzde a podriaďuje sa celku, poslúcha veliteľa. Stále má žoldniersku pozíciu, no zároveň sa stal činiteľom natoľko ksichtotvorným, že si SEPTICFLESH už dnes bez neho nemožno predstaviť.
Prvých šesť položiek jednoducho píše, presne ako som si to predstavoval. Predsa len ma však trošku zarazilo zopár jalových úsekov v druhej polovici, ktoré tú apokalyptickú atmosféru zrážajú. Najmä uvoľnenejšia „Rising“ a (paradoxne) „Apocalypse“ mi neustále chcú v hlave splývať a zaujímavý nápad si mimo orchestrálnych pasáží všímam len ťažko. Zaujímalo by ma, či sa niekto odváži vravieť o vate. Nasledujúca „Mad Architect“ tomuto dojmu potom uniká viac menej iba preto, že dostála svojmu menu, je neprehliadnuteľná a viac ako v nemom úžase na ňu vlastne pozerám s podvihnutým obočím, nevediac, čo si o tom myslieť. „Therianthropy“ ako záverečný klinec do rakvy sa už takmer klasicky zvyšnému celku atmosféricky vymyká, svoju úlohu však vlastne plní bez toho, aby sa nejakým spôsobom na typické zakončenie hocijakého iného albumu podobala, čo snáď môžeme priradiť k ďalším trademarkom kapely.
Aj to však môže byť znamením, že máme česť so svojskými umelcami, ktorí sa snažia znieť inak, nie preto, aby boli zaujímaví, ale preto, lebo je to v nich.. SEPTICFLESH sa nepochybne znovu vytiahli a súčasnú popularitu si zaslúžia. „The Great Mass“ je strhujúce predstavenie, síce viditeľne ťažiace a stavajúce na úspechu „Communion“, kto by sa ale napokon sťažoval? Album nepochybne bude atakovať prvé priečky vo výročných rebríčkoch a aj keď ja ho takmer určite nevynechám tiež, predsa len mám príliš skoro zvláštne tušenie, že oproti predchodcovi jeho čaro pozvoľna vyprší oveľa skôr. Preto uberám bod.
|
