„Žijeme len v hodinách, keď je myseľ ponorená v kráse“
(Richard Jefferies 1848 - 1887)
Dvakrát sme v kolonke rok stačili prepísať letopočet, kým sa zjavil štvrtý album maďarského neofolkového projektu. Pre prípady nutkavej potreby siahnuť po niečom hodnotnom, čo by výnimočne neničilo naše ušné bubienky a zároveň by sa to sedemmíľovými krokmi vzdaľovalo od stredného prúdu, som už minule o nich písal ako o jednom z najvhodnejších kandidátov na holenie. S príchodom novinky síce tento postoj nie je potrebné prehodnocovať, je však možné, že južní susedia, ktorí medzitým stačili opustiť Equilibrium Music a album si vydali sami, touto kolekciou zaujmú povahovo odlišné spektrum poslucháčov.
V úvodnej skladbe sa síce dáva na známosť, že to podstatné sa nemení a dianie na ihrisku opäť v prevažnej miere ovládnu akustické gitary a husličky. Čo však môže prekvapiť, sú triviálne inštrumentálne linky ako z druhého ročníka základnej umeleckej, ktoré ale neskutočným spôsobom zaberajú a absolútne nevadí, že Ágnes so svojím éterickým hlasom sa uspokojí iba s uspávankovými popevkami. Ba naopak – toto sú tie najzrozumiteľnejšie impulzy k tomu, aby ste na mozgových bunkách nastavili vypínač do polohy off a nestarali sa ani o blížiacu sa potopu. Už tu je aktuálne smerovanie projektu jasné aj hluchému. Hudobná košatosť predchodcu tu dostáva síce na frak, nesmierne sa však investuje do atmosféry, defacto viac ako strhujúcimi vyhrávkami tvorenej samotnou kombináciou použitých nástrojov, tentoraz dovedenou na úroveň absolútnej symbiózy (skvostná „Idebenn“). Silne rezonujúce tenké struny vedia rozvibrovať tie najskrytejšie zákutia ľudskej duše a v momentoch citlivo a do detailu premyslenej spolupráce s husľami a všadebolkou Ágnes vyvolávajú vyslovene katarzné stavy.
Účinnosť tohto inštrumentálneho minimalizmu, ktorý maďarské duo na novinke predvádza, je prekvapivo obrovská a ani z mojej pozície arogantného a namysleného vyznávača technicky prepracovanej hudby ju nemožno hodnotiť záporne. Celá kolekcia je prevoňaná intímnou atmosférou ako hustý les hubami po daždi. Tú možno našincovi bude sprvu kaziť rodná maďarčina v textoch. Minimálne sa pri prvých pretočeniach schuti zasmeje nad niektorými jazykovými obratmi, ktoré snáď môžu vzniknúť len v týchto šialených ugrofínskych vodách. Je to škoda, lebo neraz prichádzajú v momentoch, kedy by ste inak slastne privreli oči. Na podvihnuté obočie príde priestor aj vtedy, keď v šiestej „Zöldparázs“ nedokážete ignorovať okaté kopírovanie niektorých pasáží z minulého albumu. To sú však v porovnaní so zážitkom, aký „Mohalepte“ môže otvorenému človeku priniesť, len somariny a je zbytočné, aby vás z nich bolela hlava.
Ťažko povedať, či spomínaný posun bol nejako dôslednejšie premýšľaný alebo ide o spontánne vychrlenie toho, čo v stredu o jedenástej večer pri fľaške medoviny muselo rýchlo von, ja sa ale takémuto vývoju situácie teším. Pokiaľ výborná "Osforrás" obsahovala dostatok juchavejších skladieb, vďaka ktorým by sa uživila na kdejakom festivale národných pohanských zvykov, zabudnite. Miesto tančekov na lúke prichádza očistná prechádzka hustým lesom. „Mohalepte“ je očarujúca introvertná kolekcia, ktorú si zapnete v neskorý večer a fascinovaní divadlom tvoreným zopár blbými akordami budete s pritepleným, no hlboko saturovaným výrazom na tvári počítať hviezdy na jasnej oblohe. A ja siaham k známkam najvyšším. Dáma a pán sú presne tam, kde som ich chcel mať.
|
