Nebudem sa pri tejto príležitosti hrať na mudrlanta a spomínať vyložene diela, ktoré nejakým spôsobom pohli tvrdou scénou. Naopak, jednoducho sa uspokojím s vymenovaním takých, ktoré (spĺňajúc dátumové kritériá) do mňa vyryli hlbokú brázdu a postupne tvorili môj iste obdivuhodný a labužnícky vkus. Skôr ide o akési vlastné memoáre, ktoré ukazujú, odkiaľ kam som sa dostal za prvých 10 rokov, čo mi je metal najmilšou hudbou pod slnkom. Albumy sú bez poradia.



IRON MAIDEN - "Brave New World" (2000)
Nedá sa začať ničím iným. Pre mňa snáď najnostalgickejší moment, aký v hudbe môžem zažiť. Tento kus môže za to, že dnes nevymetám diskotéky a že sem píšem nezmysly. Nedokážem na tomto monolite ani po tých rokoch nájsť najmenšiu chybičku. Na prvé rande sa totiž nezabúda.

OPETH – "Deliverance" (2002)
Rovnako, ako u adorovaného „Blackwater Parku“, aj tu ste od prvých sekúnd vrhnutí zoči voči neutíchajúcemu koňskému vodopádu originality a sviežich nápadov. Citová väzba je však to, čo stiahlo misky váh na stranu tohto diela. V desiatkach minút dlhých skladbách vždy nachádzam potrebné medikamenty, ktoré upokoja dušu, vyplavia preč všetky každodenné problémy a ponúknu hodnotný umelecký zážitok. Krehká a pritom stále metalová „A Fair Judgement“ alebo momenty v rozmedzí piatej až ôsmej minúty „Master´s Apprentices“ sú z tých, ktoré vyčaria na vnútornej strane viečok najkrajšie spomienky a na druhej strane vedia podporiť vašu vieru v najtajnejšie túžby, a to pri predchádzajúcej kolekcii nezažívam.

ISIS – "Panopticon" (2004)
Kľúčová post – metalová nahrávka tejto dekády, ktorá definovala momentálnu tvár tohto relatívne nového žánru. Svojrázne darčekové balenie roztodivných nálad, ktoré najlepšie vychutnáte pri čaji o piatej s pohľadom upretým doblba. Bezchybná realizácia papierovo bezkonkurenčného gradačného systému. Každé jedno brknutie, každé šuchnutie na prahu počuteľnosti vie spôsobiť duševnú extázu, ak je podané v správny čas a v správnom psychickom rozpoložení. Hranica medzi očarením zmyslov a frustráciou z nekonečného papagájovania ústredných motívov však vie byť veľmi, veľmi tenká.

AYREON – "The Human Equation" (2004)
Sú veci, ktoré popíšete ťažko. Ucelenosť a kompaktnosť ruka v ruke s neskutočnou rozmanitosťou geniálnych nápadov robí z Ľudskej Rovnice presne takúto vec. To všetko navyše na ploche dvoch CD. Jedinečný festival nádherných melódii. Emočný zabiják a dôkaz tvorcovskej geniality jedného „obyčajného“ dvojmetrového multiinštrumentalistu. Prirodzenosť, s akou Lucassen tieto kozmopolitné puzzle poskladal, omračuje aj po rokoch. Omračujúco pestré a neopísateľne hrejivé dielo, ktoré sa ako jediné z jeho tvorby môže Elektrickému Hradu pozrieť smelo do očí.

MACHINE HEAD – "The Blackening" (2007)
Osmička dlhých, prepracovaných kompozícii s chytľavými melódiami, do kolien zrážajúcimi masívnymi, deštruktívnymi riffmi, vzrušujúcimi sólami a večne nasraným Flynnom s bielou penou na ústach. Vysoko explozívny materiál, do ktorého jemne fúknete a ono vám to s rachotom exploduje v lebke. Energia uvoľnená na ploche vyše hodiny účinkuje lepšie ako všetky energeťáky, ktoré do seba vylejete, aby ste ostali pri vedomí. Na thrashovej scéne jasný vrchol tohto obdobia.

THE GATHERING – "Souvenirs" (2003)
Na túto partiu zabudnúť nesmiem. „Souvenirs“ sú takým „Mandylionom“ experimentátorskej éry týchto Holanďanov. Album tak krehký, že sa bojíte prejsť okolo, aby sa neobrátil v prach; tak nádherne zádumčivý a vťahujúci! Samozrejmý dôraz je kladený na najpodmanivejší hlas pod slnkom – femme fatale Anneke. Ostatné nástroje síce nie sú žiadnym sprievodným cirkusom, ale priznajme si to – čím by boli Suveníry (a vlastne THE GATHERING ako takí) bez tohto pokladu za mikrofónom? Neslávny príklad možného začiatku konca sme mohli vidieť minulý rok na novom albume.

MOONSORROW – "Viides Luku - Hävitetty" (2007)
Fíni dosahujú svoj umelecký vrchol. Megalomanský, majestátny opus, ktorý však protagonistom neprerástol cez hlavu. Naopak, dve polhodinové kompozície obsahujú desiatky srdcervúcich, pamätihodných momentov, pospájaných do zmysluplného celku. Nádherná jazda horskými serpentínami, pri ktorej nestíhate valiť buľvy. Album roku 2007 je krásnym panoptikom toho, čo môže pre človeka pagan metal znamenať. Oslava matky prírody a jej dômyselných mechanizmov v prudko počúvateľnej, naskrz pohlcujúcej podobe. Katarzia duše.

NEUROSIS – "The Eye Of Every Storm" (2004)
Oaklandskí sa od dôb „Through Silver in Blood“ v rámci možností upokojili. Prestali skúmať hranice medzi hudbou a neforemným rachotom. Miesto toho kladú dôraz na elementárne zvuky, ktoré de facto vytvárajú ťaživú, psychedelickú i upokojujúcu atmosféru zároveň. Pri prenikaní do Oka Búrky je vám opäť veľmi zvláštne od žalúdka, každopádne počúvanie už neprivoláva bolesti hlavy, pretože zničujúca sila noisových pasáží je vyvážená pokojnejším, rozjímavejším materiálom, kde prestávate vnímať svet s jeho tradičnými zákonitosťami a na umelcov hypnotizujúci podnet si vlastnou, až príliš rozvinutou obrazotvornosťou, tvoríte ten svoj... Iba pre náročných!

SÓLSTAFIR - "Köld" (2009)
Jedna z nahrávok minulého roka. Odťažitá, chladná i hrejivá a prítulná zároveň. Island ponúkol krásny príklad toho, ako všemožne sa dajú do muziky emócie vložiť. Zbierka, ktorú nemožno len tak vypočuť a odložiť. Novinka severanov je presne ten prípad, kedy si človek povie, že s hudbou niečo zažil a rád to zažije znova.

SEPTICFLESH - "Communion" (2008)
Rok 2008 sa niesol v znamení návratov viacerých legendárnych (najmä hardrockových) mien. Málokedy je však zmŕtvychvstanie jednej kapely tak transparentné, ako v prípade gréckej symfohydry. Hriešne krátka, no o to intenzívnejšia jazda. Nikdy nebol pre mňa death metal tak podmanivý (a asi ešte dlho ani nebude) ako práve v týchto deviatich premakaných skladbách, poliatych vkusnou orchestrálnou omáčkou, ktorá nerobí z celku patetickú prázdnu bublinu. Naopak, ešte viac akcentuje, že napriek ohromujúcej diverzite hudobných vplyvov ide stále o extrémny metal, navyše s krásnou, okultne starovekou atmosférou, vďaka ktorej zrejme rokmi „Communion“ označím za kult. Maximálne strhujúce dielo.