Slovenští April Weeps si za dvanáct let na scéně udělali skvělé jméno. Se svým atmosférickým metalem se dostali dokonce na Wacken open Air 2019 a postupně získávají fanoušky nejen doma na Slovensku. O novém albu „Cataclastic“ a jeho tvorbě jsme si popovídali s klávesákem Milošem a zpěvačkou Martou, kteří jsou do své tvorby skutečně ponořeni.
Vydali jste třetí album. O třetích deskách se říká, že bývají velice důležité a často rozhodnou nebo potvrdí, zda kapela bude i nadále úspěšná. Myslíte, že by pro vás mohla být deska průlomová?
Miloš: Stretával som sa aj s tvrdením, že druhý album je tiež veľmi dôležitý v kapelnej kariére, ale áno, v prípade toho tretieho to platí dvojnásobne. Myslím si, že v našom prípade to vyšlo celkom pekne, lebo kým prvé dva albumy boli žánrovo príbuznejšie, tento tretí vystrelil niekam, kam som ani nepredpokladal, že by mohol vystreliť. A keďže je z hľadiska metalových žánrov ozaj veľmi pestrý, myslím si, že by mohol byť kľúčom k novým bránam a zároveň by teoreticky mohol zbaviť verejnosti dojmu, že „sme ako Nightwish“. (smích)
Deska vychází opět samonákladem. S žádným labelem se vám nepovedlo domluvit nebo jste od začátku věděli, že album vydáte sami?
Miloš: Rovnako ako v prípade predošlých albumov sme špekulovali, čo by preň bolo najlepšie a boli sme v pohode s tým, že by sme aj tentokrát vstúpili do tej istej rieky a vydali si ho sami. Skúšali sme však pred oficiálnym vypustením osloviť vydavateľstvá, o ktorých tajne snívame a ono nie, že sa nepodarilo so žiadnym z nich dohodnúť, ale nedostali sme ani odpoveď. Aj to je vlastne dôvod, prečo album vyšiel až v polovici roku, lebo sme čakali, či niekto na náš e-mail zareaguje. Nevadí, pozadím sa nezaoberáme a ideme ďalej. Ja verím, že jedného dňa sa nám podarí nájsť niekoho, kto nás bude vedieť oceniť.
Můžete říct, co název „Cataclastic“ znamená a zda je zajímavý obal desky s názvem nějak provázaný?
Marta: „Cataclastic“ je geologický pojem, takisto ako obal a ďalšie vizuálne prvky albumu a názvy piesní. Dlho sme hľadali ako najlepšie vyjadriť protipól k subjektívnej významnosti bytia ľudského jedinca, niečo, čo by rezonovalo s normotvorným tlakom, spoločenským diktátom a zdôraznilo jeho zneživujúci efekt. Tieto perspektívy stoja totiž voči sebe v podobe dialógu dvoch vokálov. Svet hornín, kameňov sa ukázal byť skvelou metaforou. „Cataclastic“ je zlepenec úlomkov kameňov vytvorený pod veľkým tlakom. Kto z nás nie je takýmto zlepencom?
V čem je největší posun oproti minulému albu?
Marta: Celý proces tvorby nového albumu sa výrazne líšil od predošlých. Stanovili sme si koncept a jednotlivé témy, ktoré chceme osloviť a hudba bola vytváraná už do tejto predstavy. Jednotlivé piesne na seba nadväzujú. Predtým bola „na pocit“ vytvorená skladba, do ktorej sa následne vsádzal vokál s textom. Špecifikom tohto albumu je jeho koncepčnosť a vedomé využitie hudobných výrazových prostriedkov na vyjadrenie istej myšlienky. Toto vnímam ako veľký posun skladateľsky.
Místo abyste v úvodu alba udeřili nějakou metalovou vypalovačkou, začíná „Igneous“ velice tiše a jemně, zní akustická kytara a skladba se postupně rozvíjí, až se z ní stane opus, který posluchače obklopí a vcucne do sebe. Snažili jste se o něco takového?
Miloš: Dobrý postreh. Kým predošlé albumy štartovali nášupom, pri novinke sme zvolili úplne iný postup. Druhá vec je, že sme sa riadili konceptom, ktorý vlastne ani nedovolil odštartovať nahrávku dákou bujačinou (smích). Skladba sa samozrejme postupne rozvíja a kto by čakal, že ostaneme pri jemných témach počas jej celej dĺžky, tak nás dostatočne nepozná. Myslím si, že ono to ani nebolo o nejakom snažení sa, je to skôr taký náš tradičný rukopis, že tie hudobné témy postupne rozvíjame, že to toho poslucháča postupne „vcucne“.
U „Fundamental Ingressions“ jako byste zkusili něco naopak obyčejného. Narážím na popěvek „na-na-na“. Měl to být trochu kontrast k úvodní písni?
Marta: Nie priamo kontrast, skôr iný svet, iné životné obdobie – uspávanka vs. riekanka. Kým v prvej skladbe matka nežne uspáva dojča a prihovára sa mu s láskou, zároveň do neho vkladá svoje ideály a predstavy, v tejto skladbe sa dieťa, v ktorom sa zvnútorňujú očakávania okolia, hravo, naivne, a tiež s láskou obracia na rodičovské autority.
V některých skladbách mě překvapila přítomnost prvků deathcoreu a modernějších odnoží metalu. Zdá se mi to nebo je to fakt?
Miloš: Už keď sme debatovali o tom, ako by mal znieť nový album a zobrali do úvahy názory verejnosti na „Comma“, zhodli sme sa na tom, že chceme ísť modernejšou cestou oproti predošlým albumom. Na album sme povyberali okrem tradičného klávesového repertoáru aj kopu iných sviežo znejúcich efektov, ale bol to hlavne bubeník Pítrs, ktorý mal na starosti nahrávanie a mix albumu. Pítrs sa venuje zvuku už dlhé roky a sleduje trendy, ktoré sú aplikované v súčasných nahrávkach a ktoré aplikoval aj v rámci tohto albumu.
Z alba vyčnívá nesmírně emotivní a vyhrocená „Ruptures“ ve které Marta pláče a na závěr se pláč změní v šílený řev. Jak moc byl tvůj pláč skutečný a jak tě kapela přinutila takhle šílet? O čem skladba je?
Marta: Nútiť ma nebolo moc potrebné, keďže som si takúto úlohu sama vymyslela. (smích) Skladbu vnímam ako nositeľa zlomového momentu v živote jedinca. Ako bod vyplavenia dlho zhromažďovanej duševnej bolesti, ktorá je tak valcujúca a intenzívna, že sa ani nedá artikulovane vyjadriť slovami. Samotné spievanie tejto skladby je telesne a citovo intenzívny zážitok. Plač bol skutočný v tom, čo reprezentuje – bolo potrebné sa naladiť na tieto pocity, aby boli autentické. Súčasne však nebol prejavom mojej aktuálnej potreby vyplakať sa, čiže v tomto zmysle skutočný nie je.
Ačkoliv si album drží semknutou atmosféru, je velmi pestré. Snažili jste se o rovnováhu mezi tvrdostí, emocemi a melodiemi?
Miloš: Hlavným cieľom, ktorý sme chceli dosiahnuť pri tomto albume, bolo, aby pesničky čo najviac korešpondovali s vytvoreným konceptom. Tam sa sústredila majorita energie a pravdu povediac, akosi sme sa nezamýšľali nad tým, či tam bude tá rovnováha medzi tvrdosťou, emóciou a melódiami. Prišlo to samo od seba počas aplikácie hudby do konceptu. Album je o svedectve životného príbehu jedinca, narodeného do aktuálnej modernej spoločnosti, takže tá tvrdosť, vyplývajúca z tejto doby, tam zákonite musí figurovať. No a emócie a melódie boli odjakživa základnou črtou našej kapely, čiže nebolo ani potrebné sa v tomto smere o čokoľvek snažiť, sme to jednoducho my v našej najautentickejšej podobe.
Jak v April Weeps probíhá proces skládání? Skládáte společně nebo každý přijde zvlášť se svými skladbami?
Miloš: Kompozičný proces, kedy prišiel každý s vlastnou, celou pesničkou, sme si „odkrútili“ tiež a toho času je už minulosťou. V týchto prípadoch nie je moc priestoru na to, aby sa songy ohýbali, lebo ak niekto prinesie hotovú kompozíciu, už ju má v hlave zafixovanú a ťažko potom dochádza ku konsenzu, keď by zvyšok kapely niektoré veci rád pomenil. Osvedčil sa nám spôsob spoločného skladania v skúšobni, kedy sa donesie na miesto riff, ktorý sa formuje do želanej podoby väčšiny členov a následne túto tému obaľujeme, rozvíjame a spájame s ďalšími. Výsledkom je hudobná pestrosť.
Předpokládám, že k nové desce pojedete nějaké koncerty či plnohodnotné turné. Zavítáte do České republiky?
Miloš: Neviem, čo je meradlom toho, aby bolo možné hovoriť o turné, no ja si myslím, že jedno také sme nedávno oznámili na našich sociálnych sieťach. Spojili sme sily s Vašimi krajanmi Vanguard a výsledkom je česko-slovenské tourko o 9 zastávkach. V rámci Čiech sa ukážeme v Brne (10.9.), Jaroměři (7.10.), Valašském Meziříčí (8.10.), Prahe (21.10.) a Plzni (22.10.). Už sa na všetkých českých fans veľmi tešíme a silno dúfame, že nám opatrenia neskazia plány!
Hrajete už více než deset let a jste považování za jednu z nejkvalitnějších slovenských skupin. Na co jste s April Weeps nejvíc pyšní a co byste s kapelou ještě rádi dokázali?
Miloš: Je to veľká radosť čítať , že sme takto vnímaní. Najviac som určite pyšný za účinkovanie na Wackene, ktorému predchádzalo prebojovanie sa spomedzi množstva slovenských kapiel do finále. Už sme toľkokrát omieľali v rozhovoroch tento legendárny festival, že s tým určite lezieme na nervy nejednému človeku, ale ono to bola naozaj obrovská eufória, aj keď sme sa teda neumiestnili v rámci Top 5, ktoré boli vecne či finančne ohodnotené. Celý festival bola jedna veľká skúsenosť a aspoň ja naň budem ešte dlho spomínať. Ďalšia vec, ktorá ma nesmierne teší, hoci to môže pre ľudí „zvonku“ pôsobiť ako samozrejmosť, je, že sa počas tých rokov pôsobenia dokážeme pri sedmičlennom kolektíve dohodnúť na ďalšej spoločnej ceste, či už z organizačného alebo hudobného hľadiska. Kto niečo podobné nezažil, netuší, aké to občas býva komplikované. Čo sa týka ďalších cieľov, mojím najbližším je zahrať si u Vás na Brutal Assaulte, je to môj sen už niekoľko rokov a ja silno verím, že sa táto časť rozhovoru dostane ku kompetentným ľuďom, prípadne organizátorom, ktorí určite radi plnia sny kapelám, ktoré na tomto super fesťáku ešte nehrali. (smích) No a z dlhodobého hľadiska to je taký ten štandardný package asi každej kapely, ktorá to myslí s hudbou trošku vážnejšie – hrať čo najviac pre čo najpočetnejšie publikum v doposiaľ neprebádaných destináciách a na neprebádaných pódiach.
Zaujala vás v poslední době nějaká kapela natolik, že vás inspirovala?
Miloš: Nehovorím, že nová hudba a novovzniknuté kapely, ktoré prerazili v rámci metalovej scény (či už našej alebo zahraničnej) ma nedokážu nadchnúť, ale aby sa dalo hovoriť o nejakej eufórii v podobe inšpirácie, tak to nie. Páči sa mi však cesta, ktorú si razia Dark Tranquillity, ktorí aj po toľkých rokoch muzicírovania a albumoch stále dokážu vytvoriť mimoriadne silný materiál a byť stále „v kurze“. A keď tak nad tým premýšľam, to isté platí aj v prípade Paradise Lost. Je potrebné brať si z nich príklad.
|
