Nadovšetko milujem presne tieto krásne momenty, ktoré zanietenému fanúšikovi hudba prináša. Občas je to totiž presne naopak – nájdete vtedy, keď ani veľmi nehľadáte. V noci musíte počítať ovečky, aby ste od samej radosti z toho, že vychádza novinka vášho obľúbenca, aspoň dokázali zavrieť oči. V očakávaní bohvieakých zázrakov od zavedených značiek, ktoré nikdy nie sú tak horúce, ako spočiatku vyzerajú (čo si odmietame priznať), sa zrazu objaví niečo, čo vyženie z hlavy ono doterné odpočítavadlo a pohltí. A paradoxné je, že i keď to nemá ani vlastnú oficiálnu internetovú stránku a sebaprezentácia funguje len na garážovej úrovni myspace, tá muzika stojí mnohokrát práve v takých prípadoch za to, aby som ju vylovil z hlbokého undergroundu na denné svetlo a venoval jej zopár nadšených riadkov, tak ako dnes.
Asi najzrozumiteľnejšie sa dá hudba britských mladíkov popísať ako post-metal s prvkami hardcore, ktoré sa tu zhmotňujú najmä v podobe kričaného vokálu. Vokálu na prvé počutie jednotvárneho, monotónneho, ktorý znie možno až úsmevne jednoducho, odfláknuto. Nie každý však vie štýlom "v jednoduchosti je sila" vyjadriť emócie tak, ako to vedia RINOA. Obdivuhodne emotívny, neraz nervydrásajúci, schopný presvedčiť vás, že jeho autorovi práve strkajú ihly pod nechty - taký je prednes Perryho Bryana, ktorý výborne sadne k sýtym, skvele priestor vypĺňajúcim gitarám.
Opäť ide o ten typ hudby, ktorá je stvorená, aby uspokojovala srdcia a uši notorických hľadačov, rejpalov z povolania a zlatokopov. „An Age Among Them“ si môžete pustiť dvojako. Po prvé, ako kulisu, len tak „naplytko“, aby vám chlapci masírovali nervy masívnymi gitarovými stenami, za ktorými ťahá za nitky ťažkopádna rytmika a v popredí vrieska nejaký hormónom ovládaný deviant. Alebo si, po druhé, do toho maglajzu strčíte paprče a začnete sa rýpať.
A práve vtedy RINOA urobia z ropuchy princeznú, strčia ju do najvyššej veže presne toho hradu za tými sedmoro horami a strážiť ju bude drak. A milý rytier sa vydá na cestu, kde najväčším nepriateľom bude vytrvalosť, za ktorú to ale celé bezpochyby stojí. Na hodinovej ploche hrajú 5 až 10 minútové kompozície mariáš s celkovou neprístupnosťou, ktorá je tak akurátna, aby ste po druhom vypočutí nehodili disk preskúmaný spokojne do koša ako vymačkanú zubnú pastu, na druhej strane ale nečakajte ani opakované bezcieľne narážanie vašich zmyslov do steny s nulovým výsledkom. V tomto smere je nahrávka skvele vybalansovaná.
RINOA majú schopnosť vedieť poskladať skladby tak, aby ste si postupne vychutnali ich každý milimeter a vždy zbadali niečo, čo vám minule uši nepobrali. Neraz sa pohrávajú s rozvláčnymi, hladkajúcimi brnkacími plochami, kde vsádzajú na hypnotické účinky osamelo stojacich konkrétnych tónov (vlastnú Američanom ISIS), jemne čeria hladinu, v dobrom zmysle slova uspávajú, aby zrazu obsedantne pritlačili na pílu, rozpútavajúc búrku, ktorá sa pohybuje pomaly a s demolovaním okolia si dáva načas. Napriek tomu nemožno skladbám vytknúť nedostatok dynamiky. Možno sa tento pocit občas vkráda na myseľ kvôli veľkorysej stopáži, ktorej by tu a tam nejaké to šmyk-šmyk prospelo, možno by potom napríklad záverečná „The Gates“ chytila zdravšiu farbu.
Celkovo ale musím hovoriť o vysokom nadpriemere. Pokiaľ radi hľadáte, rýpete sa, objavujete v hudbe nové veci miesto toho, aby ste sa iba opakovane spoliehali na „tie svoje vychodené chodníčky“, niet sa čoho obávať - plnohodnotný debut britského úkazu RINOA vám odporúčam. Tento disk nebol vytvorený štýlom „pojďte kucíí, uděláme CéDé“ – je to počuť. Hrať post-niečo je dnes trendy a moderné, ale RINOA idú chvalabohu ďalej. Dajte „An Age Among Them“ nejakú tú šancu a zistíte, ako sa uhol pohľadu na muziku môže meniť v čase, koľko krásy sa dá nachádzať v zdanlivo šedivom a ako obyčajné veci robia deň neobyčajným.
|
