Enslaved jednoducho nesklamú. Nepopieram, prierez ich tvorbou tu a tam odhalí isté kvalitatívne kotrmelce, kedy „to chodí dobře, jen to neseje“, vo výsledku ale takmer vždy išlo o diela, ktoré hrdo čneli nad väčšinou súdobej scény a kapela samotná bola v (aspoň širšom) centre záujmu fanúšika kvalitného blacku. A to si pritom v ich diskografii uvedomme absenciu niečoho, čo by sa dalo nazvať opusom magnum. ENSLAVED nemajú vlastný „Blackwater Park“, „Mandylion“, „Nemesis Divinu“ – jednoducho nič, čo by naveky svietilo nad tým ostatným a bolo by pre nich priezviskom. Absolútny orgazmus mi nikdy nespôsobili a nestalo sa tak ani tentoraz. Podstatné ale je, že ten, kto by si náhodou kúpil album naslepo, si môže krokodílie slzy schovať na iné prípady.
S novinkou sa fanúšik minulej tvorby, narozdiel od skvelého netypicky zasneného predchodcu „Vertebrae“, ľahšie stotožní. Ide o typicky „zotročené“ hudobné vzorce so všetkým, čo k Enslaved už roky patrí. Teda silný black metalový zápach, systematicky vetraný tu menšími, tam väčšími progresívnymi okienkami, ktoré sú umiestnené tak, aby na prvý pokus svojou komplikovanosťou neprivodili závraty; príťažlivá rytmika, opäť (takmer) ignorujúca mnou nenávidené typicky blackové „klepačkové“ tempá; no a samozrejme Grutleho havranie škreky (krásne šťavnaté v záverečnej „Lightening“) prekladané veľmi peknými a vkusnými čistými spevmi. Keď tieto elementy podčiarkne tradične podmanivá severská atmosféra, ktorá sála už zo samotných chladných, no hladivých riffov („Waruun“) a špecifického gitarového zvuku, nemáme sa o čom ďalej baviť, môžeme sa rovno postaviť do fronty pred najbližším obchodom s hudobninami a tešiť sa na snehovú nádielku.
Ak máte pocit, že ste sa nedozvedeli nič nové, súhlasím. Enslaved plne ťažia zo svojho statusu večného čierneho koňa, zbytočne si situáciu nekomplikujú a nestrkajú nos tam, kde by mohli príliš riskovať. Normálne stávky na istotu nemám rád, treba ale uznať, že táto partia ani pri minimálnom invenčnom procese nikdy nemala problém s opakovaním seba samých. Dnes teda ignorujem akékoľvek mudrlantské špekulácie o prakticky nulovom posune a preorávaní tej istej brázdy a športovo uznávam, že sa Nórom znovu podaril skvelý kúsok, ktorému síce treba dať zopár vypočutí nad bežný limit a čas na uležanie, „Axioma Ethica Odini“ však za odmenu šliape ako hodinky. Nezameniteľný ksicht jedného z pilierov severskej tvrdej scény je stále tovarom, ktorý je žiadaný a ani v tomto prípade sa rozhodne nebude predávať pod cenu, už len preto, že za skladby ako „The Beacon“ alebo „Lightening“ by stále tri štvrtiny súčasnej scény vraždili. Ostatne, na severe vždy vedeli.
|
